Druhá kniha o Bratislave
Nadväzuje na Prvú knihu o Bratislave (dejiny od treťohorných morí až do mestského privilégia z roku 1291).
Druhá kniha o Bratislave sa začína príchodom Anjouovcov a končí sa smrťou Ladislava Pohrobka. Nerozpráva však len o kráľoch, ale napríklad aj o rozmarnom kasíne v niekdajšej radnici na Rybnom fóre, kde sa z krásnych pohárov pilo dobré víno, neviazane žartovalo a zrejme hralo o veľké peniaze, o špinavých krčmách a falošných hráčoch s nebezpečným nožom za pásom; o meste na veľkej rieke, kde ešte pred dvomi-tromi storočiami plávali obrovské vyzy, dlhé aj desať metrov, o stredovekých mostoch cez Dunaj, o smútku husitskej kráľovnej Žofie, no najmä o tom, ako Žigmund Luxemburský chcel Bratislavu povýšiť na hlavné európske mesto.
Obsah knihy:
Kasíno na františkánskom fóre
Striedanie na dedičnom tróne
Šťastná kocka Buonaccorsa Pittiho
Veže starej Bratislavy
Českou cestou
Objav Rybárskej brány
Mesto na veľkej rieke
Kráľovná starého Dunaja
Starý Dunaj
Stratené Námestie Ľudovíta Veľkého
Husiti v Bratislave
Sprisahanci
Husitská kráľovná
Na poslednej ceste
Nešťastná hviezda kráľa Holca
Ukážka z knihy:
Starý Dunaj je veličina, bez ktorej dejiny Bratislavy v ich plnosti jednoducho nepochopíme. Lenže starý Dunaj je nenávratne stratený a rekonštrukcia jeho toku, hĺbky, dna, rýchlosti a ďalších dôležitých vlastností o to ťažšia (a niekedy celkom nemožná), že Dunaj sa neustále menil, správal sa ako živý tvor a to až do chvíle, pokým ho nezabila regulácia. Napokon aj potom sa z času na čas vzbúril a búri dodnes v snahe vrátiť sa k svojmu prirodzenému tvaru.
Ťažko dnes pochopiť rieku, ktorá tiekla obyvateľom stredovekej Bratislavy rovno pod oknami, ale pokúšať sa o to treba a vari najveľkolepejšiu lekciu k obrazu dávno stratených čias ponúka kráľovná starého Dunaja, vyza.
Vyza je veľká ušľachtilá jeseterovitá ryba. Žije v povodí Kaspického a Čierneho mora. Býva dlhá štyri metre, vzácnejšia môže byť aj dlhšia, váži tonu, ale aj viac – v odbornej literatúre sa ako rekord uvádzajú tri tony. Pravda, aj malé vyzy sú veľké, vážia niekoľko metrákov, majú skvelé mäso a v bruchu ten najvzácnejší kaviár. Vyza je morská ryba, ale rozmnožuje sa v riekach, dokáže prekonať stovky kilometrov plavby proti ich prúdu k neresiskám, kde sa trie. Veľká ryba môže mať v bruchu až sedem miliónov ikier veľkých dva-tri milimetre. Lepkavým obalom sa prilepia na vodné rastliny a už za týždeň alebo dva sa z nich vyliahnu malé rybičky, asi šesť milimetrové jeseterie larvy, Trvá im takmer rok, kým narastú na dvadsať centimetrov a zmenia sa na ryby schopné návratu do mora, ku ktorému si vyberajú leto. Veľké kusy sa vracali po vytrení, ale už bez veľkej atrakcie, ich lov pri plavbe dolu prúdom bol problematickejší, dlhé putovanie im výrazne ubralo z váhy a napokon už v sebe nemali ani to najvzácnejšie, kaviár. Ak sa im podarilo vrátiť sa do mora, na najbližšiu plavbu proti prúdu sa opäť vydávali najskôr až po piatich rokoch.
Dunaj si vyzy vyberali obzvlášť rady. Na jar mierili do dunajskej delty, na jeseň na stredný a horný Dunaj, nezriedka až do Bavorska. Do našich končín prichádzali okolo novembra. Tiahli hore Dunajom, ale tlačili sa aj do prítokov, na dolný Váh (približne po Trnovec nad Váhom), Nitru, Moravu (poslednú veľkú dvojmetrovú vyzu chytili v 19. storočí pri Lanžhote) a rovnako do menších riek (jedna vyza sa objavila aj na slovenskom úseku Tisy).
Vyzy plávali vo veľkých húfoch a ponúkali pritom veľkolepý pohľad, ktorý ľudí na brehu od nepamäti privádzal do vytrženia. V toku Dunaja sa odrazu objavili stovky obrovských rýb. Bez problémov prekonávali dunajský prúd, hoci sa držali na najhlbších miestach a starostlivo sa vyhýbali zradným piesčinám. Niektorým trčal chrbát nad hladinu a tak bolo vidno, že sú dlhé mnoho metrov, píše sa až o desiatich metroch; rybári radi preháňajú, ale vyza sa môže dožiť až sto rokov, nie je to teda vylúčené. Tak či tak, mohlo to byť úžasné. Žiaľ, ten pohľad je už dávno nenávratne stratený. Azda pripomínal ťah lososov, opradený romantikou; toto porovnanie nie je celkom pritiahnuté za vlasy, lebo rovnako ako losos ani vyza nebola len atrakciou, ale aj výzvou.
Ľudia na vyzy čakali. V strážnych búdach nastavaných na brehu sedávali špeciálni pozorovatelia, ktorí hlásili ich príchod, lebo chytiť veľkú rybu to bola veľká udalosť, veľký obchod; vo Viedni boli špeciálne mäsiarstva na výsek výz zo Žitného ostrova, vyzy sa vyvážali do Prahy, Mníchova, Krakova, ba až do Paríža. Ich mäso bolo o to cennejšie, že sa smelo jesť aj v čase pôstov.